Elektronický časopis Čo sa v škole nedozvieš ISSN: 2989-4093
Vydavateľ: NÁRODNÁ ŠKOLA, o.z., Mirka Nešpora 4888/4, 080 01 Prešov
Šéfredaktor: PaedDr. Jozef Miko
Redakcia: PaedDr. Jozef Miko, Mgr. Mária Mikulková
Kontakt: ns@narodna-skola.sk, 0917 476 197
Kto chýba škole
Bol taký čas.
Čas rúšok, vyľakaných tvárí a ľudí rozdelených na zodpovedných a nezodpovedných.
Práve vtedy mal môj najstarší syn nastúpiť do prvého ročníka. Chcela a potrebovala som mu vytvoriť krajší priestor, kde by sa jeho prvotná spomienka na školu nespájala s pani učiteľkou na obrazovke počítača a tyčinkami do nosa.
Celý jeden krásny rok strávil v domoškole, ktorú sa mi podarilo vytvoriť spolu s ostatnými, vedomými rodičmi.
V tomto priestore sa mohli rodičia, a často krát aj súrodenci zúčastňovať rôznych aktivít, byť istú dobu prítomní na vyučovaní, ísť so žiakmi a učiteľkou na spoločný výlet, prísť na karneval… Alebo do školy vôbec neprísť. Dnes máme voľný deň, lebo si ho taký urobíme. To písmeno zo šlabikára budeme cvičiť zajtra.
Vďaka tejto vzácnej skúsenosti som pochopila, že našim deťom v škole najviac chýba napojenie na svoju rodinu a rodinné vzťahy. A tiež sloboda byť sám sebou, pocit, že nemusím, ale chcem.
Aká je však realita dnešných rodín a detí? Dnes často počuť rodičov sťažovať sa: „ Moje dieťa ma nepočúva, musím kričať, lebo mi vôbec nevenuje pozornosť, ak nezvýšim hlas!“ Ale to my sme vytvorili takzvanú bezkontaktnú civilizáciu.
V troch rokoch ide dieťa do škôlky, lebo veď mama musí ísť do práce. Ono, stále napojené na svoje vnútorné Ja, nám vysiela signály plačom. Nie, pani učiteľky nemusia byť zlé, aj hračky sú pekné, aj dukátové buchtičky chutné… Ale mama veľmi chýba. Mamino objatie a úsmev. Len ak by sedela tam vzadu v kúte, aby dieťa vedelo, že to puto tam stále je, a ochranný kruh mamy stále funguje.
No rodiča povzbudení dobre mienenými radami učiteliek, preformátovaných podľa systému, ho tam prinesú aj na druhý deň. A potom zas a znova. Až dieťa prestane plakať, obrnené železnou skúsenosťou, že to neprináša výsledok. Hurá, už si zvyklo, však?
V šiestich rokoch už okresaná bytosť nastúpi do školy, kde trávi dni od skorého rána do popoludnia. Odtiaľ putuje rovno na nejaký krúžok. Lebo potrebuje vzdelanie. S rodičmi tak trávi dve, tri hodiny denne. Ešte aj z toho mála polovicu času po ňom väčšinou pokrikujeme: „ Vstávaj, prídeš neskoro“, „Máš už umyté zuby?“ alebo „Vymenil si si knihy?“
Pritom to najdôležitejšie, čo Človečenská bytosť potrebuje najmä v útlom veku, je vzťah s nami. My sme jeho prví učitelia. Ak s deťmi budujeme vzťah plný dôvery a ľúbosti, sami od seba nás budú počúvať. Lebo budú chcieť napodobňovať svoje veľké vzory, ktorým tak bezhranične veria. Nebude treba kričať. Ani vyťahovať varechu.
Čo však urobí dieťa, ktorému je odopreté naviazať sa na svoju mamu, otca? Naviazať sa musí, tak je Človek zostrojený. Bez vzťahu Človek chradne. Nuž, naviaže sa na ďalšie, trojročné, šesťročné, emocionálne rovnako nevyzreté bytosti, medzi ktoré sme ho šupli. A vytvorí si vzťah s nimi. Oni sa stanú jeho vzorom. Lebo ten prirodzený vzor – my, príde až o štvrtej, o pol piatej poobede. Potom sa čudujeme: „Kamaráti sú ti prednejší ako ja!“ „ Prečo opakuješ hlúposti po tom spolužiakovi?“
Samozrejme to neznamená, že deti nemajú mať priateľov. Sú potrební ako soľ. Naše deti sa každým dňom od nás odpútavajú, stávajú sa viac a viac samostatnými. Dôležité je však, aby sa to dialo ich tempom, harmonicky s ich Duchovným i telesným vývojom. Všetko má svoj čas. Dieťa si nemá zvykať, že je bez mamy či otca. Raz príde deň, kedy samo bude sedieť medzi kamarátmi, a zažije ten nový pocit, že nemá bytostnú potrebu nás objať. Dovtedy však dovoľme, aby boli s nami. Ak nie je možné dieťa vzdelávať doma, skúsme ho zobrať zo školy skôr. Nedovoľme, aby naše deti so školníkom otvárali aj zatvárali školu. Strávme s nimi tú jednu hodinu navyše. Najlepšie aj pol dňa, ak si to môžeme dovoliť. Lebo rodina je prvá a najlepšia učiteľka. Tá škola škôl, o ktorej vedeli naši predkovia. Rodina – mať.
Nuž a kto chce, môže skúsiť domoškoláctvo, alebo nejakú vzdelávaciu skupinku. Uvidíte, ako Vás deti začnú počúvať. Iba preto, že chcú. Slobodne a dobrovoľne. (mm)
Rieka a reč
Určite viete, že voda tvorí 70 percent ľudského tela a 71 percent povrchu našej planéty.
Vedeli ste však, že voda má pamäť? Dokázal to v roku 1994 japonský profesor Masaru Emoto.
Jeho študenti do fliaš s vodou hovorili negatívne slová ako „Nenávidím ťa“, Si zlý. Druhá časť študentov zobrala ďalšie fľaše vody a hovorili jej pozitívne slová: „ Ľúbim ťa“, „Si jedinečný.“
Následne vodu vo fľašiach profesor zmrazil a pozoroval jej vzorky pod mikroskopom. Zmrazená voda, ktorej študenti nadávali, vytvorila hustú, doslova depresívnu štruktúru. Naopak, voda, ktorej bola odovzdaná pozitívna energia pomocou krásnych slov, vytvorila krásnu, harmonickú štruktúru, podobnú vločke.
Voda nasáva. Všetko, čo vidí, čo počuje. A o tom všetkom nám poskytuje obraz.
A teraz si zopakujme, že 70 percent nášho tela tvorí voda. Ba tvorí až 80 percent nášho mozgu. Čo nám každý deň hovoria naši rodičia? „Si zlý“, alebo „Ľúbim ťa“ ? A čo každý deň hovoríme sami sebe? Aký život, akú reálnosť vytvárame sami pre seba, pre svoju rodinu, pre svoj národ? Akú informáciu nesie voda v nás?
Voda má pamäť. Aj tá, ktorá tvorí naše telo. My tvoríme svoju minulosť, svoju prítomnosť, aj svoju budúcnosť. Každým, vyRIEKnutým slovom.
Naši slovienski predkovia boli minimálne rovnako múdri ako profesor Emoto. Stačí, ak zalovíme medzi rozprávkami a nájdeme tú o živej a mŕtvej vode. Alebo si uvedomíme, že slovanské slová „rieka“ a „riecť“, „reč“, majú rovnaký základ. Buďme na nich hrdí. Buďme hrdí na našu krásnu reč, plnú obrazov a znania. Buďme hrdí na seba. A svojimi myšlienkami, svojou rečou, tvorme pre seba čistý, krásny priestor, harmonický ako snehové vločky. (mm)
Choď tam, nevedno kam, nájdi to, nevedno čo…
Moje deti majú rady Dobšinského rozprávky. Pri každom príbehu sa miestnosť naplní múdrosťou dávnych predkov, ktorí v ňom ukryli svoj najväčší poklad – svoje poznanie. Či už čítame o Finistovi – jasnom Sokolovi, alebo O Popolvárovi, stále v nich môžeme nájsť ponaučenie a cennú radu. Hlavný hrdina dostal od mamky batôžtek buchiet a vyrazil len tak za nosom hľadať svoj osud, naplnenie svojho života. Každá situácia ho posúvala dopredu, každé stretnutie so studničkou či čarovným jeleňom ho nasmerovala tým správnym smerom. V každej chvíli sa musel správne rozhodnúť. Vybrať si, či pomôže odpratať studničke lístie, či oslobodí jeleňovi parohy, alebo pôjde ďalej, naoko po ľahšej ceste. Dievčina, ktorá hľadala svojho vyvoleného Finista, musela zakaždým prekonať svoj strach, a postaviť sa pred strašidelnú Babu Jagu, aby sa dozvedela správnu cestu. Len ak si hrdinovia vybrali ťažšiu možnosť, dostali odpoveď. Len ak vedeli počúvať a porozumieť všetkému okolo seba, pochopili, kam ďalej.
Choď tam, nevedno kam, nájdi to, nevedno čo… ten odkaz dávnych rozprávok. Nie je to príkaz splniteľný za pár hodín. Je to skôr inštrukcia. Rada, kam smerovať v živote, ako nájsť odpoveď na otázku: Kto Som? Na čo som prišiel na tento svet? To je tá hlavná úloha, ktorú má každý Človek objaviť a pracovať na jej splnení. Len vtedy bude mať náš život zmysel.
Nikola Tesla dokázal existenciu voľnej energie. Ľudovít Štúr dal národu dar, vďaka ktorému prežil ťažkých 80 rokov maďarizácie. Milan Rastislav Štefánik presvedčil mocných tohto sveta, že Slováci existujú a majú právo mať vlastnú krajinu. Vasilij Zajcev, najslávnejší ostreľovač, sa levím podielom zaslúžil o víťazstvo v bitke pri Stalingrade, čo znamenalo začiatok konca nacizmu. Niekto ako Ty…. to zistíš sám.
Pozri sa večer na tmavomodrú oblohu, utkanú Makošou z tmavej hmoty. Pozri sa na tie isté hviezdy, na ktoré hľadel Svätopluk, Tesla, Štúr, Štefánik i Vasilij Zajcev. Pochopíš úmysel Stvoriteľa, pochopíš, že vo svojom živote máš niečo dosiahnuť. Choď tam, nevedno kam, nájdi to, nevedno čo… A pochopíš, že dostávaš na to všetku energiu, ktorú potrebuješ. Odpoveď na tvoju úlohu je v tvojom vnútri. Ty dobre vieš, kedy sa tvoje srdce chveje, kam ťa volá. Len ty vieš, čo to je. A nezabudni. Najlepšiu odpoveď dostaneš vtedy, keď si zvolíš na pohľad zložitejšiu cestu, ako hrdina z Dobšinského rozprávok. Nepochybuj o sebe. Zriekni sa strachu i pocitu sklamania zo samého seba. Neboj sa nezdaru, ktorý ťa posunie vpred. Tvoja energia čaká, kým ju použiješ a premeníš na to, čo je zmyslom tvojho života. (mm)